Adriano bol výnimočný hráč. Ako viacerí veľkí hráči, aj on pochádza z chudobných pomerov. Malý Adriano mal už odmalička v ťažkom prostredí silný vzťah k otcovi, ktorý veril, že jeho syn raz môže byť veľkým futbalistom.
Pre Adriana však víťazstvá neboli jediným cieľom. Túžil aj po bohatstve. Bol jedným z tých, ktorí chceli to, čo nemohli mať. Jeho futbalový rozlet to však nijak negatívne neovplyvnilo, možno práve naopak.
Prvú príležitosť vo veľkom futbale dostal Adriano vo veku 18 rokov, keď za Flamenho odohral 24 zápasov a strelil 10 gólov. To neuniklo zástupcom Interu Miláno, ktorí okamžite talentovaného hráča podpísali.
Serie A však bola veľká zmena. Adriano strelil počas 8 zápasov jediný gól a cez pozorné talianské defenzívy sa nevedel presadiť. Inter preto poslal svojho hráča rozohrať sa do Fiorentiny, kde Adriano strelil 6 gólov a pomaly sa začínal adaptovať na taliansky futbal. Na Inter to stále nestačilo a tak dostal mladík priestor v Parme.
Keď tam strelil 23 gólov za 37 zápasov, bolo jasné, že Adriano je pripravený. Inter neváhal a kúpil svojho hráča späť. A ako z Interu odišiel nezrelý chlapec, vrátil sa silný útočník, so schopnosťami krídelníka a prehľadom stredopoliara. Keď potom Adriano strelil počas 16 zápasov 15 gólov, Serie A mala po rokoch nástupcu Ronalda. Toho klasického Ronalda.
Adriano bol na vrchole svojich schopností a celý futbalový svet mu ležal pri nohách.
V reprezentácií to bolo ešte lepšie. Od júla 2004 do júna 2005 skóroval Adriano za Brazíliu 42-krát. Na Copa America 2004 bol najlepším hráčom, vybojoval Brazílii zlato a získal Zlatú kopačku. Akoby to nebolo málo, ďalší rok vyhral Pohár konfederácií a taktiež získal Zlatú kopačku. Bolo to najlepšie obdobie jeho kariéry, ktorú však čoskoro čakal strmý pád.
Koncom roka 2004 zasiahla svet nepríjemná správa - Adrianov otec zomrel na infarkt. Prvé mesiace Adriano túto situáciu “zvládal”, hral pre svojho otca tam hore, čo ho poháňalo k lepším a lepším výkonom. No po sezóne 2004/2005 upadol do ťažkých depresií, vykašľal sa na futbal a začal navštevovať večierky. Futbal už nebol dôležitý.
To, že je niečo zle, si však verejnosť uvedomila až na MS 2006 v Nemecku, kde Adriano sklamal na plnej čiare. Boli to napokon jeho posledné MS vo futbale. V roku 2007 ste už nenašli inú fotku Adriana, ako tie, kde popíjal v nočných kluboch. Následne hráč dramaticky pribral, čo v Interi už neuniesli a poslali hráča do tréningového centra FC Sao Paulo, aby tam získal svoju stratenú formu. Pomohlo to? Absolútne. Adriano kašlal na tréningy a športový riaditeľ klubu povedal, že nikomu chýbať nebude a môže ísť kam len chce.
Následné pokusy v Corithians či AS Rím už boli len zúfalstvom, aj angažmán v Miami United napokon skončil tým, že Adriano nenastúpil na jediný zápas.
Hráč, ktorý mohol byť považovaný za jedného z najlepších útočníkov histórie, je dnes tam, kde bol ako malý - vo svojej nebezpečnej štvrti, v obklopení drogových gangov.
