Ročník 2001/2002 Serie A bol v mnohých ohľadoch špecifický. Na konci sezóny zostúpili (okrem iných) Benátky, ktoré sa odvtedy do talianskej najvyššej súťaže už nedostali. Na druhej strane tu bol mega-úspešný debutant Chievo Verona, ktorému v konečnom zúčtovaní chýbal na piatom mieste jediný bod na to, aby si zaručil tretie kvalifikačné kolo Ligy Majstrov. My sa ale detailnejšie pozrieme na smutný osud Interu Miláno, ktorého súčasťou bol v tej dobe aj Vraťo Greško.
Priebeh Serie A v sezóne 2001/2002 vyprofiloval trojicu horúcich kandidátov na titul, ktorí sa do posledného kola pohybovali bok po boku. Situácia po predposlednom 33.kole bola na špici tabuľky nasledovná: .1 Inter 69 bodov, 2. Juventus 68 bodov a 3. AS Rím 67 bodov. Štvrté AC Miláno bolo s 52. bodmi už príliš ďaleko na to, aby prehovorilo do hry o titul.
Najťažšia úloha pre Inter
V záverečnom 34. kole všetky tri tímy zo špice tabuľky zhodou okolností cestovali za svojimi súpermi. Relatívne najťažšiu pozíciu mal práve vedúci Inter, ktorý nastúpil na ihrisku Lazia, bojujúceho o miestenku do pohára UEFA. Juve hralo na trávniku zachraňujúceho sa Udinese a AS Rím mal podľa prognóz azda najhrateľnejšieho súpera – FC Turín, mužstvo hrajúce de facto už len o umiestnenie v dolnej polovici tabuľky.
44 minút kontroly nad priebehom zápasu
Inter začal výborne, keď od 12. minúty viedol po dorážke bombardéra Vieriho. Poborský síce v 19. minúte bombou z desiatich metrov vyrovnal, o päť minút ale strhol priebežné vedenie na stranu čierno-modrých hostí po rohovom kope a hlavičke zvnútra šestnástky Di Biagio. Až do 45. minúty sa už nič zvláštne neudialo a ani sa udiať nemalo, veď to posledné, čo Inter potreboval, bol vyrovnávajúci gól pár desiatok sekúnd pred odchodom do šatní.
Osudová chyba v závere prvého dejstva
Lenže, stalo sa. Práve v 45. minúte nacentroval z ľavej strany do šestnástky Stankovič, dvojica Córdoba-Materazzi v súboji s útočníkom domácich loptu neodvrátila, tá sa dostala k na hranici malého vápna stojacemu Greškovi, ktorý, otočený čelom k vlastnej bráne, vysokú, kolmo padajúcu loptu sklepával zmrazenému Toldovi. Tento úmysel ale skvele prečítal domáci Poborský a vletiac medzi neistú dvojicu Greško-Toldo upratal loptu do siete.
V druhom polčase Inter „zhorel“
V druhom polčase sa Inter akoby rozsypal. Pri treťom góle Lazia neustrážil v 55. minúte Zanetti hlavičkou skórujúceho Simeoneho a dielo skazy pre Inter dokonal v 73. minúte Simone Inzaghi, keď sa popri totálne rozhodenej obrane hostí presadil, ako inak, hlavičkou. Záverečný hvizd, 4:2 pre Lazio! A keďže najbližší konkurenti Milánčanov svoje zápasy zvládli, ostali Interistom doslova oči preplač, z priebežne prvého miesta bolo nakoniec miesto tretie.
Greško ako vinník?
Inter bol naozaj len kúsoček od prvého titulu od ročníka 1988/1989 a mnohí vtedy za neúspech vinili práve slovenského reprezentanta. Greško však, až na moment zo záverečného kola, odohral veľmi vydarenú sezónu. Po Zanettim (44 zápasov) s Córdobom (42 zápasov) bol tretím najvyťaženejším obrancom Interu (34 zápasov) a absolútne stabilným členom základnej zostavy „takmermajstra“. Žiaľbohu, pre futbalovú verejnosť sa práve osudová chyba zo zápasu s Laziom stala symbolom Vraťovho účinkovania v Interi.
Inter stratil titul v priebehu sezóny
Pri pohľade na priebeh sezóny zistíme, že čierno-modrí doplatili viac na „hlúpe“ straty bodov počas roka ako na Greškovo nabitie Poborskému. Až trikrát padli na domácej pôde – s AC Miláno, priemernou Atalantou a Chievom, ktoré navyše nedokázali poraziť ani v odvetnej časti súťaže. Mrzieť tiež môžu straty bodov s nevýraznou Parmou, Udinese, FC Turín či dokonca so suverénne poslednými Benátkami. Fakt, že Inter za celú sezónu neprehral so svojimi priamymi konkurentmi (Juve, AS) v boji o titul, je už skôr štatistickou zaujímavosťou ako niečím, čo by dokázalo zmierniť smútok fanúšikov čierno-modrých farieb.
