Na tabuli svietil stav 0:0 a City poriadne nevystrelili na bránku De Geu. Napriek tomu začal znieť zo sektora hostí hromadný spev: “Park the bus, park the bus.”
Zápas teoreticky mohol vyhrať hocikto a napriek tomu fanúšikovia Citizens sebavedomo pospevovali a tvárili sa, ako by bola výhra v zápase samozrejmosťou. Kde sa v nich nabralo toľké sebavedomie?
Nuž, ak pred zápasom máte na čele 8 bodov náskok, je to niečim aj pochopiteľné. Ak trháte doterajšie rekordy ligy, tiež to určite sebavedomiu len prospeje. V každom prípade bolo toto sebavedomie, ktoré hraničí s aroganciou, dôsledkom toho, čo do klubu priniesol Guardiola.
Keď sa ku konci minulej sezóny City trápilo, nevyzeralo to s Guardiolom dobre. Ten sám sa niekoľkokrát vyjadril v zmysle, že nie je v klube úplne spokojný a nevidí tu svoju dlhodobú budúcnosť. Napokon sa ale ukázalo to, v čom je Guardiola najsilnejší. Je to jeho schopnosť veriť svojej vízii aj vtedy, keď vám všetci hovoria, že takto to proste nejde.
To sa teraz City vypláca. Proti United to síce zďaleka nebol ich najlepší výkon, napriek tomu však jasne ukázali, že kvalitatívne sú ďaleko pred nimi. City hrá, ako by ich nič nemohlo prekvapiť a ako by nemali problém sa vysporiadať s akoukoľvek situáciou na trávniku a akoukoľvek taktikou súpera. Aj preto si boli fanúšikovia tak istí, že z Old Traffordu budú ich miláčikovia brať tri body.
Treba tiež povedať, že toto sebavedomie nepramení len z výsledkov, ale aj so spôsobom, akým získavajú body. Keď City potrebuje streliť v nadstavenom čase gól, tak ho dá. Zvyčajne teda Sterling. V priebehu zápasu sú verní svojmu štýlu s dlhým držaním lopty a množstvom prihrávok, ktorý fyzicky aj psychologicky ubíja súpera. A napokon, schopnosť rýchlo sa rozhodovať vedie často k protiútokom, ktoré väčšinou končia doklepnutím lopty do prázdnej brány.
Derby o Manchester ukázalo, ako City pod Guardiolom pokročilo. Proti United nemali napriek veľkosti zápasu absolútne žiadny dôvod meniť to, ako doposiaľ hrali, kým Mourinho akoby zúfalo hľadal akúkoľvek slamku, ktorej sa môže chytiť. Aj preto sú Mourinhove komentáre pred zápasom o tom, ako Guardiolovi zverenci trénujú pády a simulovanie na smiech. Zvlášť po tom, čo sa v zúfalstve hodil Ander Herrera v šestnástke súpera pupkom o zem.
Priznám sa, nikdy som nebol fanúšikom Pepa Guardiolu a jeho tiki-taka v Barcelone som doslova nenávidel. Dnes však musím priznať jedno - tento tréner je pre Premier League možno až príliš dobrý. City hrá štýlom, aké Anglicko ešte nevidelo a akému nie je pripravené čeliť. Aj preto láme City každý týždeň nový rekord.
Áno, City dáva v poslednom čase trochu menej gólov, no na dominancii klubu to nič nemení. A takisto to nemení ani nič na štýle, akým City hrá. Či ide o prvú minútu alebo posledné sekundy, klub sa pokúša plniť stále rovnaké pokyny a stále hrá tak, ako je mu to vlastné. Aj preto začínajú mať fanúšikovia pocit, že práve vidia v priamom prenose sezónu, akú ešte nezažili a možno ani nezažijú. Aj preto majú toľko sebavedomia. A čo je na tom najviac vzrušujúce? Ten pocit, ako to môže vyzerať, ak to náhodou bude ešte lepšie.
Život fanúšika City jednoducho momentálne nemôže byť lepší.