Pred pár rokmi v ňom Anglicko videlo muža, ktorý privedie krajinu k medzinárodným géniusom. Nového Xaviho či Makeleleho. Neboli to hlúpe a naivné predstavy. Jeho talent je snáď najväčší v Anglicku od časov Paula Gascoignea. Wilshere vie nahrať, má dobrý dribling, je solídny smerom dozadu a je šikovný s loptou na nohe. A tiež sa odlišuje od niektorých veľkých hráčov niečím, čo sa nesmie brať ako samozrejmosť - čím ťažší súper, tým lepší výkon. Nie je náhoda, že jeho najpamätnejší výkon bol proti Barcelone.

Hráč, ktorý mohol byť géniom, však má aj mnohé chyby. Často drží loptu príliš dlho, čím loptu spomaľuje a proti pevným obranám sa potom jeho tímu ťažšie presadzuje. Mimo ihriska zase rád pije, fajčí a bozkáva sa v bazéne s Joeom Hartom. Pľuje na taxikárov a na susedov. Je to hráč, ktorého je ľahké milovať, no ťažké uznávať.

Wilshere má stále potenciál. A Wenger mu preto stále drží v Arsenale miesto. Uvidíme ale ešte jeho genialitu niekedy reálne zhmotnenú na ihrisku? Odpoveď je nejednoznačná. Jack za posledných 6 rokov vynechal neuveriteľne veľa zápasov. Zranenia členku a zlomené kosti ho odstavili na príliš dlho. Už sme si aj tak trochu zvykli, že keď vidíme Jacka na ihrisku, očakávame skôr jeho telo na nosítkach, než geniálnu tvorbu hry. Navyše sa futbal za posledné roky extrémne zmenil. Oveľa viac sa sústredí na hernú inteligenciu a hráči, ktorí vedia “ako hrať”, majú navrch oproti čistému talentu. Presne toto obdobie Jack vynechal.

Je teda neskoro? Snáď nie. Bolo by možno fajn, keby na meno Wilshere prestal byť aspoň na sezónu vyvíjaný tlak. Žiadne články britských novinárov o tom, či bude táto sezóna prelomová. Žiadne špekulácie o tom, že ho vo svojom kádri túži vidieť Guardiola. Žiadne fotky na titulkách. Ak dá Jack hlavu dole a bude hrať svoj futbal, môže byť toto jeho čas. Ale len možno