V Neapole nemáme iba jedného futbalového manažéra. Sú ich 3 milióny. Každý muž, žena či dieťa vie, čo je pre tím najlepšie. Dokonca aj 4-ročný chlapec v parku alebo 90-ročná babička vo svojej záhrade vedia, prečo by sme mali zmeniť formáciu, aby sme strelili viac gólov. Ten cit, tá vášeň, majú to v krvi.
Tu v tomto meste je futbal náboženstvom a štadión San Paolo je kostol. Ľudia myslia na futbal odkedy sa zobudia, celý deň sa o ňom bavia, aby sa im o futbale následne mohlo aj snívať. Niekedy sa mi zdá, že na ničom inom ani nezáleží. Zvykol som si nato. Futbal pre mňa znamená všetko, je to môj život.
Počas MS 1994 som v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádzam, sledoval zápas približne o 23:00. Moji rodičia boli unavení z práce, takže som zápas pozeral sám v obývačke. Slovenská televízia ponúkala množstvo zápasov Brazílie. Ach, ten tím bol neskutočne rýchly. Nikdy som nič podobné nevidel. Kanárici mali dvoch útočníkov – Romário a Bebeto. Bol som nimi ohromený. Ich technika, prihrávky a rýchlosť, sledoval som takmer každý zápas Brazílie. Futbal, ktorý predvádzali, som na Slovensku a ani vo veľkých európskych zápasoch nikdy nevidel.
V tom čase to už boli 3 roky, čo som s futbalom začal. Rodičia mi kúpili prvé kopačky ešte predtým. Úplne na začiatku ma tréner postavil do stredu ihriska. Chcel odo mňa, aby som väčšinu času útočil. Odvtedy som nikdy svoj post nezmenil. Miloval som túto kreatívnu pozíciu, mal som pod dohľadom celý priebeh zápasu.
Do Slovana Bratislava som prestúpil ako 15-ročný. Bol to oveľa väčší klub a ponúkal vyššiu futbalovú kvalitu. Len 2 roky potom som precestoval 800 km do nového klubu, novej krajiny, za novým životom - do Talianska. Brescia bola maličké mesto na severe. Hneď som sa tam cítil ako doma. Spočiatku som ešte musel chodiť do školy. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dorozumel po taliansky, no všetci ku mne boli nesmierne ústretoví.
Po ďalších troch rokoch som sa opäť sťahoval. Brescia ma v roku 2007 predala do klubu SSC Neapol. Môj prvý deň bol zároveň prvým dňom skvelého Ezequiela Lavezziho. Vedenie mi ukázalo štadión atď. V priebehu niekoľkých hodín mi bolo jasné, že toto miesto je niečím špeciálne. Videl som množstvo trofejí a taktiež fotografie klubových legiend ako Maradona, Ferrara a Bruscolotti.
Keď som prvýkrát kupoval v meste dom, len niekoľko dní potom, čo som podpísal zmluvu, zdalo sa mi, že moje meno a môj príbeh už poznal každý. Neveril som tomu. To, čo som zažil v Brescii, bolo v porovnaní s Neapolom nič. Fanúšikovia boli všade, kde som sa pohol. Po niekoľkých rokoch som pochopil neapolskú vášeň, no keď sme v roku 2012 získali titul v Coppa Italia, až vtedy som pochopil, čo je to Neapol. Prešlo 25 rokov odkedy SSC získalo túto trofej. Keď sme sa vrátili z Ríma, bolo to vskutku šialenstvo, ale len v tom najlepšom slova zmysle.
Odvtedy mi zápasy v Lige Majstrov či Európskej lige dokazujú, akí sú Neapolčania neuveriteľní. Možno nemáme najväčší štadión, no naši fanúšikovia nám dávajú pocítiť, že je väčší ako celý náš život. Stáť na San Paolo a počuť hymnu Champions League s nenapodobiteľným spevom davu ľudí – to je pre mňa dokonalý zvuk. Mám tu všetko, čo som si kedy prial.
Futbal je pre mňa nesmierne dôležitý a nastupovať v drese Neapolu po vyše 10 rokov je pre mňa veľkou poctou. Dôvod prečo som tu zostal tak dlho sa netýka iba futbalu. Som tu súčasťou akejsi komunity, akejsi rodiny, ktorá má v mojom srdci nezastupiteľné miesto. Potrebujem niečo viac ako len peniaze a trofeje, potrebujem cítiť niečo špeciálne. Neapol mi to dal a zato som nekonečne vďačný.
Článok je priamom rečou Mareka Hamšíka, prebratou z portálu playerstribune.com.
