Hoci Real tesne pred koncom polčasu vyrovnal, o obraze hry v druhom dejstve som mal jasný obraz. Bol som si istý, že hororová sezóna Madridu bude pokračovať.

Miesto toho to bol však horor pre PSG.

Parížania majú z posledných dvoch zápasov Ligy majstrov na španielskej pôde skóre 2:9. A to napriek tomu, že v oboch prípadoch mali situáciu pod kontrolou a 5 z týchto 9 gólov dostali úplne v závere. To nie je náhoda, to je problém.

Paríž to mal doraziť

Vedel som, čo sa stalo Parížu pred rokom v Barcelone. No napriek tomu som mal viac v hlave zápasy Realu s Betisom, Barcelonou, Celtou Vigou, Villarealom, či Levante. To všetko boli tie zápasy, keď sa Real Madrid trápil, aby pred koncom dostal smrteľnú ranu.

80.minúta ubehla a môj názor nebol iný. Prišiel parádny prízemný center z kraja za obranu Realu, na ktorý Mbappe ani Alves tesne nedočiahli. Pár centimetrov a všetko by bolo inak. O pár sekúnd neskôr pálil Kimpembe snáď z dvoch metrov z voleja, no skvelý Ramos urobil to, čo Ramos v kritických momentoch robí - niečo neuveriteľné.

Pred pár rokmi, keď už hráči mali jednu ruku a 4 prsty na trofeji pre víťaza Ligy majstrov, strelil v 94.minúte Sergio Ramos gól. Teraz to bola naopak jeho defenzívna genialita, ktorá všetko zmenila.

Hoci to nevyzeralo ako moment, ktorý má zmeniť zápas. Skôr to ešte utvrdilo v pocite, že čoskoro PSG predsa len udrie.

Tak, ako Betis strelil víťazný gól v 90.minúte, Barcelona dokončila svoje víťazstvo v 90. minúte, Maxi Gomez z Celty v 82.minúte rozhodol o remíze, Villareal v 87.minúte otvoril a uzavrel skóre a Pazzini z Levante v poslednej minúte dokonal remízu 2:2. To všetko sa stalo na Bernabeu.

No nie včera.

Napoleon raz povedal, že preferuje šťastného generála pred dobrým.

Všetko zmenil Bale a Lucas

Nuž, ťažko sa na to včera 85 minút pozeralo. Zidanova viera v Benzemu, ktorý bol doslova na ihrisku navyše len dokazovala, ako veľmi je Zidane zúfalý. Casemiro je len tieňom hráča z minulej sezóny a pripomína skôr neobrúsený diamant, ktorý Real pred časom poslal na hosťovanie do Porta. A Modrič, ktorý síce nehral zle a bol tradične snaživý, no mať úlohu ustrážiť Neymara a zároveň byť v útoku kreatívny, to sa v jeho veku už ťažko stíha. Neveríte? Pozrite si prvý gól, kto že to mal strážiť Rabiota?

Potom prišli striedania. A tu prišlo to šťastie generála. Zidane stiahol Benzemu, Casemira a Isca. Prišli Bale, Lucas a napokon Asensio. Ak čakáte ódy na Asensia, iste, bol skvelý, prihral na dva góly. No už po príchode prvých dvoch menovaných na ihrisku sa hra zmenila.

Vďaka Lucasovi sa Modrič mohol posunúť viac do stredu a vyššie. A kto že to prihrával Asensiovi pred druhým gólom? Správne..

Kto bol po Modričovej pravej ruke, natiahol hru na celú šírku ihriska a nedovolil obrane PSG prečíslovať Ronalda? Lucas.

A kto naštartoval celú druhú gólovú akciu ponížením Meuniera? Bale. Kde? Na svojej obľúbenej ľavej strane. Prečo? Pretože Lucas bol vpravo - na svojej obľúbenej strane.

Zrazu to išlo. Zrazu to bola explózia energie, kreativity a efektivity v podaní štvorice Modrič, Asensio, Marcelo a Ronaldo.

Iste, bol v tých góloch kus šťastia. No šťastie nebol dominantný faktor. Bol to charakter hráčov, ktorí snívajú vo veľkom, ktorí aj v najťažších časoch veria, ktorí hrajú aby vyhrali, nie aby neprehrali.

Charakter ľudí ako Zidane, ktorý mal dostatočne ťažké detstvo, aby ho nejaký tlak nepoložil. Charakter hráčov ako Ronaldo, ktorý nehrá v životnej forme, no v kľúčových a ťažkých momentoch akoby vždy spravil správnu vec. A potom Marcelo. Možno nemá zodpovednosť smerom dozadu, no je to človek, ktorý futbal miluje a ktorý vstáva, aby vyhrával. Môžme to povedať o Neymarovi, ktorý by si za svoju prvopolčasovú snahu urobiť zo seba hrdinu zaslúžil hodinovú výpoveď a keby rozhodca nechce byť stredobodom, tak ho za jeho druhopolčasovú simuláciu vylúči? 

Bola to pre Madrid špeciálna noc. A bola to špeciálna noc pre futbal. Kráľa všetkých športov.