Už len pomyslenie na tento fakt prichádza ako nezmyselné a nereálne klišé. Jeho odhodlanie a vášeň? Bol nenapodobiteľným futbalistom a všetci by sme ho mali uctievať ako futbalového kráľa. Ako sa však pokúsim vysvetliť, toto nebol jeho štýl. To si môžeme odložiť napríklad pre Cristiana Ronalda.

Prečo by sme teda mali oslavovať jeho kariéru? Ako vysvetliť fakt, že si Nedvěd zaslúži takúto pozornosť? Čo ho definuje ako človeka či futbalistu? Začnime tým, čo na jeho adresu (ešte ako hráča Slávie Praha) povedal jeden z víťazov ME z čias Československa Karol Dobiáš: „Tento chlapec nemá žiadnu budúcnosť. Niekoľko rokov nato sa Pavel Nedvěd vyjadril takto: „Dobiášovi dlhujem veľa zato, že ma namotivoval vypracovať sa na úplný vrchol.“ V tomto drobnom vyjadrení môžeme vidieť Pavlovu mentalitu, ktorá mu tak dobre počas celej kariéry slúžila.

Ďalší príbeh pochádza z doby (2001), keď český futbalista prestupoval z Lazia Rím do Juventusu Turín za účelom vyplniť dieru po Zidanovi na ľavej strane. Okamžite si získal všetkých svojich spoluhráčov a všetok možný rešpekt. Nebolo to však výkonmi v zápasoch, excentrickými oslavami atď. Bolo to maximálnou drinou a odhodlaním na tréningoch.

Úmyselne zotrvával na tréningoch dlhšie ako všetci ostatní. Dokonca v Turíne ostával aj počas leta, len aby sa uistil, že tostane v top forme. Práve táto disciplína mu neskôr v “Starej dáme” priniesla toľko trofejí a neutíchajúcu slávu.

Toto je to Nedvědove tajomstvo, ktoré mu zadovážilo Zlatú loptu z roku 2003, keď pokoril mená ako Zinedine Zidane alebo Thierry Henry. Určite to nebolo skrz neuveriteľnú rýchlosť Henryho alebo dokonalú prácu s loptou Zidana. Bol to proste neúnavný Nedvěd. Pavel si postavil základy svojej hry na tvrdej drine a maximálnom odhodlaní. Bývalý český reprezentant sa raz vyjadril: „Nie som na tom technicky až tak dobre. Moja hra je jednoduchá. Nie sú v tom žiadne tajomstvá, iba práca a viac práce.“

Podľa Nedvěda je on sám úplne bežným futbalistom. Nemá žiadne brilantné, výnimočné či žiarivé vlastnosti, no namiesto toho vždy tvrdo trénoval, len aby bol dobrý vo všetkom. Tento fakt je obdivuhodný pre každého jedného z nás. Práve on nám dokázal, že do futbalu sa môže prepracovať hocikto z nás. Potrebuje len poriadnu vôľu a odhodlanie na sebe pracovať.

Ďalším pamätným momentom jeho kariéry bol škandál z roku 2006, kedy mal byť dohodnutý zápas Juventusu proti Calciopoli, po čom boli Turínčania preradení do Serie B s následným odobratím bodov. Nedvěd bol vtedy jedným z najžiadanejších fubalistov na prestup. Mnohí si mysleli, že ak neprestúpi, ukončí profesionálnu kariéru.

Je preto pochopiteľné, čo nasledovalo potom. Český futbalista ostal Bianconeri šokujúco verný po ďalšie 3 sezóny. Nie len že mu v Juventuse patrilo integrálne miesto ťahúňa celého Juventusu späť do Serie A i Ligy Majstrov. Je v klube navždy zapísaný ako jeden z mála, ktorý čestne zotrval v jednom z najväčších klubov Talianska počas jeho najťažších chvíľ.

Ranieri si Nedvěda natoľko obľúbil, že ho v jeho 36 rokoch na ľavom krídle uprednostňoval pred hviezdnym Sebastianom Giovicom, začo ho média neskutočným spôsobom kritizovali. Išlo jednoducho o to, že na svojej listine hráčov nemal futbalistu s väčším odhodlaním a chuťou do hry, akú mal Nedvěd.

Nie je teda prekvapujúce, že v jeho poslednom zápase, ligovom duely proti Laziu, si ho celý štadión uctil veľkými ováciami postojačky. Nebol to vyhradený potlesk pre hráča, ktorý odchádza do futbalového dôchodku. Bol to potlesk, ktorý si Pavel Nedvěd odpracoval.

Nedvěd bol futbalista, ktorý mohol jednoducho skončiť medzi bežnými hráčmi v českej lige. No jeho čistá vôľa a odhodlanosť ho posadila na trón európskeho futbalu. Nebol geniálny ako Zidane, Platini alebo Maradona s dávkou výnimočných schopností. Bol jednoducho sám sebou a na tom stále pracoval. To z neho urobilo najlepšieho hráča sveta bez toho, aby bol geniálny.