Anglicko dalo svetu futbal, patrí medzi ozajstné futbalové veľmoci, no napriek tomu na najvýznamnejších turnajoch (ME a najmä MS) pravidelne zlyháva. Paradox. Prečo je to tak?

Svetový šampionát vo futbale sa vo štvorročných intervaloch koná už od roku 1930. Ten tohtoročný tak bude v poradí už dvadsiatym prvým a pre anglickú repre celkovo pätnástym, ktorého sa aktívne zúčastní. Doteraz najväčším a zatiaľ aj jediným medailovým úspechom „troch levov“ ostáva zisk zlata z roku 1966, inak končili „hladní“ väčšinou v skupine alebo vo štvrťfinále. Na Anglicko, krajinu tak zasľúbenú futbalu, je to trochu chabá bilancia...

Víťazi a hostitelia

•Aspoň jeden titul svetových futbalových šampiónov získalo v doterajšej histórii okrem Anglicka sedem krajín:

5-krát Brazília (celkovo 7-krát vo finále)

4-krát Nemecko (8-krát vo finále)

4-krát Taliansko (6-krát vo finále)

2-krát  Argentína (5-krát vo finále)

2-krát Uruguaj (2-krát vo finále)

1-krát Francúzsko (2-krát vo finále)

1-krát Španielsko (1-krát vo finále)

Všetko sú to krajiny, ktoré ležia bližšie (niektoré výrazne bližšie) k rovníku ako Anglicko a z hľadiska celoročných klimatických podmienok tu panujú pre futbal priam ideálne podmienky (oveľa lepšie ako v sychravom a upršanom Anglicku).

A teraz sa pozrime na zoznam hostiteľských krajín, ktoré mali tú česť aspoň raz poriadať najväčšiu futbalovú fiestu:

2-krát: Taliansko, Brazília, Mexiko, Nemecko, Francúzsko

1-krát: Uruguaj, Švajčiarsko, Švédsko, Chile, Anglicko, Argentína, Španielsko, USA, Južná Kórea + Japonsko, Juhoafrická republika

Okrem Uruguaja, Argentíny a USA sa anglická repre predstavila na šampionáte v každej z menovaných krajín. Až na malé výnimky (Anglicko, Švédsko) tak „levy“ zakaždým cestovali bojovať o svetové futbalové zlato niekam na juh (aj keď, viac na sever už ani veľmi niet kam ísť☺ ) – a tam vyhoreli.

Je na vine geografická poloha?

• Základ anglickej repre vždy tvorili v drvivej väčšine hráči z domácich súťaží, v ktorých sa koncentrovalo to najlepšie z ostrovného futbalu. Pre domáceho diváka jednoznačné pozitívum, pre reprezentáciu už menej, nakoľko futbalisti Albiónu evidentne mali (a majú?) problém skĺbiť nespornú futbalovú kvalitu so schopnosťou adaptácie sa na iné ako ostrovné (ufúkané, upršané a chladné) podmienky. Na každom turnaji, ktorý sa konal južnejšie od Southamptonu, ich predčili reprezentanti južne položených zemí, prirodzene zvyknutí trénovať a hrávať v jednoznačne prívetivejších klimatických podmienkach ako Angličania.

• Futbalisti Anglicka sa stali kráľmi len na „svojom“ domácom šampionáte v roku 1966, kde naopak úplne „vybuchli“ skvelí Brazílčania s hráčmi ako Pelé, Garrincha, Tostao či Jairzinho. Suveréni svojej doby, majstri sveta z rokov 1958, 1962 a neskôr aj 1970, skončili už v skupine (-smrti, odkiaľ postupovali skvelí Maďari a Portugalci vedení Eusébiom). Na výkonoch „kanárikov“ sa okrem benevolentnejšieho posudzovania hry zo strany domácich arbitrov mohli celkom reálne podpísať aj špecifické klimatické podmienky anglických priemyselných veľkomiest.

• Za pozornosť stojí tiež fakt, že aj ďalší „severský“ turnaj, MS z roku 1958 vo Švédsku, priniesol prekvapenie a to v podobe titulu vicemajstrov pre domácich Švédov. A tí sa k podobnému úspechu na svetovom fóre priblížili už „len“ bronzom z USA 1994 (k nemu mal blízko aj Albión v roku 1990, na MS v Taliansku ale bral nepopulárne „zemiaky“ za štvrté miesto).

Záver

Anglický futbal mal a má všetko: skvelé zázemie, fanatických fanúšikov a generácie výborných futbalistov svetových parametrov – kremenitých futbalových buldogov aj konštruktívnych, rýchlych hráčov do útočnej fázy. A tým sa z domácich podmienok nikdy veľmi odchádzať nechcelo, veď načo aj? A kam?

Avšak má to jeden háčik: anglický futbalový lev je kráľom len vo svojom rajóne. Sotva z neho vystrčí päty, premení sa na neškodné mačiatko, ktoré zaspáva v teplom peliešku. Prebrať ho môže jedine zima alebo hlad. Hlad po veľkom futbalovom úspechu.