Čo vám napadne, keď počujete spojenie “slovenský futbal”? Prázdne tribúny? Biedne výkony? Pochybní rozhodcovia? (pozdravujeme pána M…)

Úprimne, nám to napadne občas tiež. No keď sa vykašleme na všetky stereotypy a predsudky, ktoré k nášmu futbalu prischli, objavíme tisíce klubov rôznych veľkostí, s rôznou históriou a rôznym príbehom.

Nájdeme tu všetko od finančne zaistených klubov a arogantných majiteľov, až po kamarátmi založené kluby, deti, ktoré majú radosť, že môžu zbierať lopty na tretej lige a fanúšikov, ktorí sa prídu pozrieť na tréning dorastu, pretože to majú cestou z omše do krčmy.

Slovenský futbal, to sú bedničky s jablkami a vhodené bicykle na trávnik, ale aj tisíce fanúšikov tlačiacich sa na zápase slovenského pohára okolo jednoduchého zábradlia, pretože pricestoval Ružomberok alebo Dunajská Streda. Slovenský futbal je to, že na Slovan príde menej divákov ako na derby v siedmej lige.

Zažil som veľké zápasy. Videl som naživo Premier League, ale aj americkú MLS. Bol som na Wembley a bol som aj na Maracane v Belehrade. Prepašoval som sa v noci na štadión Malmö, aj cez deň na veľkolepý štadión v Skopje. Napriek tomu nikdy nedám dopustiť na slovenský futbal.

Prečo?

Pretože kým na Premier League odišla tretina štadióna v 70. minúte, pretože uprednostnili rýchle vyparkovanie pred láskou ku klubu, na konci sveta v Michalovciach som videl osem mužov vytrvalo povzbudzovať 90 minút v príšernom zápase proti Zlatým Moravciam.

Pretože kým ma na DC United stálo pivo 8 eur, aby som ho pri vyrovnávajúcom góle vylial, v Kalinkove pri Bratislave som videl smútok v očiach malých chlapcov, keď ich tím nestačil na prvoligovú Podbrezovú. Pretože v zápase Dunajská Lužná - Šaľa, vtedy ešte v druhej lige, sa hosťujúci fanúšikovia ospravedlňovali tým domácim za to, akú katastrofu predviedol rozhodca na trávniku. Pretože som nevidel úprimnejšiu radosť z hry, ako keď dievčatá z Bardejova vyhrali na starom štadióniku v Jaslovských Bohuniciach nad Slovanom a získali slovenský pohár. Pretože na zápasy Zlatých Moraviec vonku nechodí nikto, len mama s dcérou. Pretože keď sa bojkotuje áčko, chodí sa podporovať juniorka.

 Vyzerá to v TV pôsobivo, vypredané Santiago Bernabeu, Old Trafford či Allianz Arena, isteže áno. No viete, čo je lepšie? Stretnúť trénera vášho druholigového klubu nakupovať v Kauflande a prehodiť s ním pár slov. Keď je počet fanúšikov síce podobný počtu hráčov na trávniku, no dáva vám to priestor spoznať sa a vytvoriť skutočné ľudské spojenie. Keď na trávnik nastupuje váš kolega z práce a po zápase mu kúpite pivo, lebo dal gól.

Kým vo veľkom futbale sa takéto spojenie medzi fanúšikmi a hráčmi stráca, v slovenskom futbale pretrváva. Hrá sa v čase, kedy to vyhovuje ľuďom, nie vtedy, keď to vyhovuje televíznym producentom.

Áno, za vstupenku zaplatíte zhruba dve eurá a dá sa povedať, že dostanete to, za čo ste si zaplatili. Je zima, prší na vás, pretože tribúnka strechu nemá a vy to trpíte, pretože sa 22 bláznov s dvoma ľavými nohami snaží urobiť si čo najmenšiu hanbu. A máte pravdu. No zároveň nie.

Netreba na to raketovú vedu, aby sme vedeli, že zápas Senica - Podbrezová neprinesie kvalitu, akú ponúka derby o Manchester. Tobôž nejaký zápas typu Zvolen - Sereď. No aj po slovenských trávnikoch kedysi behal Hamšík, Pekarík, Škrtel, Moravčík či Dubovský. Nikdy neviete, či ten 16-ročný chalan, ktorý dostal šancu v štvrtej lige, nebude za pár rokov hviezdou reprezentácie.

A čo viac? Byť fanúšikom veľkého klubu ako Liverpool, PSG či Barcelona, to je fajn. No ako fanúšik ste v modernom futbale len ďalším zákazníkom. Ďalším číslom, ktorému je možné predať nejaký ten suvenír. Stáť a moknúť na tretej lige nie je v prvom momente také vzrušujúce. No tu nie ste zákazníkom. Tu ste súčasťou komunity. Skutočnej rodiny.

A presne preto je slovenský futbal, od reprezentácie, cez prvú ligu, juniorov, ženy, až niekde po okresnú súťaže, pre nás tá najkrajšia vec na svete.