Článok je priamou rečou Juana Matu. Bol vytiahnutý z jeho prezentácie projektu Common Goal.
Mám ten center stále pred očami. Dopadá na hlavu Thomasa Müllera, lopta preletí ponad hlavu Petra Čecha, triafa brvno a odráža sa dnu. A potom ten zvuk. Nepočul som ani vlastné myšlienky. Čistá elektricita.
Bayern skóroval v Mníchove, v 83. minúte zápasu finále Ligy majstrov 2012. Stav bol 1:0 a bolo to proti Chelsea - môjmu tímu. Nemyslím si, že som niečo také predtým niekedy počul.
O niekoľko sekúnd neskôr som čakal v stredovom kruhu Allianz Arény a čakal, kým hráči Bayernu skončia s oslavou, keďže si očividne mysleli, že majú finále vyhraté. K rozohrávke so mnou prišiel Didier Drogba. Didier bol hráč, ktorý nikdy neskláňal hlavu, nikdy nestrácal odvahu, no teraz vyzeral, že stratil nádej. A nerozumel som prečo. Prešli sme si toľkými ťažkými momentami, aby sme sa dostali až do finále. Vyhodili nám pred pár mesiacmi trénera. Ledva sme otočili osemfinále proti Neapolu a zvládli sme zápas s desiatimi mužmi na Camp Nou v semifinále. A teraz…čo? Toto je akože koniec?
Položil som ruku na jeho rameno a povedal mu: “Pozri sa okolo seba, Didier. Pozri sa kde sme. A neboj sa. Ver ďalej… proste ver.Z nejakého dôvodu som ja veril. Že je jednoducho osud, aby sme dnešný zápas vyhrali.Normálne som celkom tichý človek. A myslím si, že keď som začal Didierovi prehovárať do duše, musel sa v duchu smiať.
Povedal len: “OK, Juan. Poďme na to.”
Boli sme obklopení 50-tisíc fanúšikmi Bayernu, no ja a Didier sme vedeli, že potrebujeme len jednu šancu. A o päť minút neskôr sme ju dostali. Získali sme roh. Poslal som loptu na prednú tyč a on ju hlavou poslal pod brvno. Pamätáte si? Myslím si, že každý fanúšik Chelsea si pamätá komentátora Martina Tylera:
“Drogbaaaaaaaa! Opäť vytiahli zajaca z klobúka! Chelsea si proste nenechá Ligu majstrov uniknúť!”
Keď sa nám podarilo vyrovnať, proste som vedel. Aj keď prišlo na penalty, stále som vedel. Keď si Didier postavil loptu na rozhodujúci pokutový kop, bol som si istý, že dá gól. Myslím si, že výraz na jeho tvári po strelenom góle hovoril za všetko. Nevedel či sa má smiať, alebo plakať.
Keď šialenstvo trochu opadlo, začal som myslieť na svoju rodinu. Všetci boli v hľadisku - môj otec, mama, starí rodičia, kamaráti. Viem, že penalty museli byť pre nich poriadne stresujúce, zvlášť pre moju babku. Neskôr som sa dozvedel, že bola tak nervózna, až sa musela ísť schovať na toaletu. Keď sme oslavovali, obzrel som sa na svojich spoluhráčov a objavil krásu futbalu. Brankár z Česka. Obranca zo Srbska, iný z Brazílie. Stredopoliari boli z Nigérie, Ghany, Portugalska, Španielska a Anglicka. A samozrejme, jeden neuveriteľný útočník z Pobrežia Slonoviny. Prišli sme zo všetkých kútov sveta, z rozličných sociálnych vrstiev a hovorili sme rozličnými jazykmi. Niektorí z nás si prežili aj vojnu. Niektorí vyrastali v chudobe. No teraz sme tu v Nemecku stáli všetci spolu ako šampióni Európy.
To, že sme sa z celého sveta spojili pre jeden spoločný cieľ bolo pre mňa oveľa viac, než samotná trofej.