Kostol, krčma a futbalové ihrisko - tri miesta, ktoré patria ku koloritu každej dediny. Ihrisko má však svoje výsadné postavenie. Ako povedala Jiřina Jirásková v kultovej snímke Kožené slunce: "Kde nehrajou fotbal, tam chcíp pes". Súhlasíte?

V čom spočíva tá mágia, ktorá niekoľko mesiacov v roku ťahá chlapcov aj chlapov od rodín na hrboľaté trávniky? Veď voľný čas by mohli tráviť úplne inak, rozumnejšie. Roboty okolo domu je dosť a partnerský život si tiež vyžaduje svoje...

Pre mňa osobne tkvie čaro dedinského futbalu v jeho nedokonalosti (myslené v tom najlepšom slova zmysle). Čiary na ihriskách nie sú nalajnované s presnosťou tenisového jastrabieho oka a aj hernému prejavu mužstiev by odborník mohol mnohé vytknúť. Určite viete o čom je reč.

Celé to prostredie okolo dedinského futbalu je však uveriteľné a jeho atmosféra je zvláštne blízka, oveľa bližšia ako tá na prepychových zahraničných štadiónoch. Pretože futbal na dedine sa ešte stále nevzdialil od svojej prapodstaty. Poháňa ho zápal pre vec a zanietenosť, ktorá nie je motivovaná peniazmi, ale radosťou z pohybu, z hry a vôbec z pocitu byť pri tom.

Futbal na dedine je reklamou na skutočný život. Aj ten býva niekedy nespravodlivý, občas kľukatý, plný emócií a prekvapivých zvratov. A hoci sa môže javiť ako malý a bezvýznamný, v skutočnosti je jedinečný. Skrátka náš.