Po ukončení slávnej kariéry Zinedina Zidana sa zdalo, že ho čaká luxusný život na jachtách a VIP lóžach na Bernabeu. Zvolil si inú, ťažšiu cestu – cestu futbalového manažéra. Stála pred ním náročná, ostro sledovaná úloha, v ktorej nikto s takým menom nesmie zlyhať.
Boli momenty, pri ktorých sa o jeho trénerských schopnostiach pochybovalo. Jedným z nich bolo rozhodnutie posadiť na lavičku Jamesa Rodrígueza a postaviť do základu Casemira. Išlo o odvetný zápas Champions League, v ktorom biely balet potreboval zvíťaziť 2:0, aby sa vôbec mohlo predlžovať. Proti tímu okolo Cristiana Ronalda stálo ofenzívne mužstvo Wolfsburgu s menami ako André Schürrle, či Julian Draxler. Zápas ako šitý pre Jamesa, Jesého alebo Isca, hocikoho, len nie Casemira.
Nikto netvrdil, že Zidane nemá taktické schopnosti. Spomeňte si na finále MS 1998, keď naznačil Willymu Sagnolovi, aby sa rozbehol, potom sa otočil len aby presvedčil obranu, že nemusí byť v strehu, následne sa otočil späť a poslal famózny 40 – metrový pas. Nebolo pochýb, že pozná futbal perfektne. Otázka bola, či má na trénerstvo temperament. Spomeňme si na jeho množstvo červených kariet, z ktorých takmer všetky boli úmyselné odplaty za predošlé zákroky. Nikdy nezabudneme na zákroky proti Materazzimu alebo Kientzovi, no ani na ďalšie nešportové lakte, kopance a pod. Nie vždy sa slávnym futbalistom darilo aj na lavičke. Opýtajte sa Maradonu, Pelého, atď.
V tom zápase Real Madrid zvíťazil 3:0, Cristiano Ronaldo strelil hetrik a nemecký Wolfsburg tak vyradil. Neboli to dokonalé góly, ale práve vysoké napádanie a agresívna hra Casemira zabezpečila Realu skoré vedenie. V semifinále prešli “zidanovci“ cez Manchester City a celkovú trofej v Champions League si zabezpečili vo finálovom derby proti Atléticu. Celkovo 11. klubová ušatá trofej a zároveň druhá za posledné 4 roky.
Od jeho príchodu na lavičku najslávnejšieho klubu sveta bol Zizu úspešný vo vyše 75% zápasoch, ktoré manažoval. Trénovať tím ako Real Madrid však musí byť nesmierne náročné. Problém nie je ani tak v taktike, ako v politike. Ako udržať všetky veľké hviezdy šťastné, keď si môžu prihrávať iba jednu loptu? Ako ich presvedčiť, že niekedy musia poctivo brániť všetci? Ako z nich vybrať 11-tku, s ktorou bude spokojné náročné vedenie klubu? Zdá sa, že Zidane, pre mnohých nepochopiteľne, uspel vo všetkých týchto oblastiach.
Pri príležitosti 10. výročia slávneho finále MS medzi Francúzskom a Talianskom, v ktorom bol Zinedine Zidane nekompromisne vylúčený po hlavičke do hrude Materazziho, vzniklo množstvo článkov a komentárov. Nikto však nepísal o Materazzim (aktuálne trénuje v Indii), Buffonovi (pravdepodobne najlepšom brankárovi všetkých čias), geniálnom Cannavarovi (ktorý pravdepodobne kvôli tej hlavičke ukradol Zidanovi ocenenie najlepšieho hráča MS). Písalo sa o geniálnom Francúzovi. Čo cítil po zákroku na Materazziho. Nebolo to o tom, čo vo finále nedokázal Zidane urobiť talianskej obrane, ale čo Taliani nemali urobiť jemu. Muž väčší ako celý ten zápas, väčší ako celé mužstvo, väčší ako celý futbal.
Povedzme to takto. Je jedno, ktorý hráč Realu Madrid je podrobený rozhovoru, je jedno aké otázky mu sú položené. Dôkazy o Zidanovej manažérskej veľkoleposti sú väčšie ako akékoľvek teórie o tom, ako to tento Francúz dokázal. Všetci sme svedkami, ako celé mužstvo hrá pre neho. Hráči na trávniku odovzdávajú všetko, menia pozície, komunikujú, bojujú jeden za druhého, správajú sa ako futbalisti, nie ako hviezdy, zatiaľ čo jeden chlap stojí v strede a diktuje každý ich pohyb. Prečo by sme ho nemali nazývať futbalovým poetom namiesto tyrana? Umenie a manipulácia majú k sebe veľmi blízko. Jedno je postavené na kráse a to druhé na sile. Čo sa týka Zidana, rodáka z Marseille, ktorý začínal na nule, prešiel cez Cannes, Turín, Madrid a zakončil to nezabudnuteľným zákrokom na Materazziho – to je sila, ktorá sa neskôr prejavila ako krása a umenie.
